Teraz, keď sa to skončilo mala chuť sa rozbehnút niekam, kde by ju nikto nepoznal, nesúdil a nehádzal jej polená pod nohy. Niekam, kde by mohla povedať: ,,Nemám žiadny hriech,“ a každý by jej, aspoň na začiatok uveril. No nedalo sa to. Musela ostať žiť tu, aby si každý, kto jej zato nestál, mohol poriadne kopnúť, aby jej povedal, že bola hlúpa, keď uverila. Chceli jej vtĺcť aj to, že stále je hlúpa, keď sa pokúša uveriť, že je to len nočná mora a každá vyronená slza je iba vodou, ktorú niekto počas sna na ňu znenazdajky vylial. Nie! Musela sa prebudiť zo spánku a vzdorovať životu. Žiť ďalej. Prežívať s pocitom, že prehra je na to, aby sa odrazila od úplného dna. Musela sa naučiť vrátiť kopnutie?? Čo ak to nechcela, čo ak potrebovala iba pokojne ďalej žiť bez tých otázok a odpovedí. Aspoň na istý čas potrebovala pokoj. To slovo v sebe skrývalo neskutočnú veľkosť.
Jednú vec už v momente vedela. Boli tam pre ňu aj ľudia, ktorí si kopnúť nechceli. Pribehli, aby jej podali ruku a ukázali, že sú s ňou. Áno, pre nich ostala žiť. Pre nich sa bude snažiť opäť tešiť zo života. Oplatí sa tešiť sa s nimi z ich radostí, lebo oni sú při nej bez toho, aby o to žiadla. Aj keď to možno doteraz nevidela.
Nebude to pre ňu ľahké. Zoderie ešte veľa topánok, kým sa jej srdce zocelí. Už teraz vie, že on ostane v jej srdci navždy. Bolesť nikdy nedokáže prevýšiť to, čo jej do života dal. Ešte veľakrát naprší a uschne, kým bude mať na tvári ten pravý nefalšovaný úsmev vychádzajúci priamo z jej vnútra. Nebude jediná, ktorá dúfala, ale zbytočne. Aj to jej pomôže napredovať. Život jej ukáže cestu, ona si musí vybrať už len chodník.