Za rok sa zmenila na inú ženu. Možno vždy v nej driemala táto stránka, no teraz vyšla na povrch. Stala sa z nej žena, dnes by sme povedali ,,ťažko dostupná,“ alebo niekto by si pomyslel, že ,,feministicky vystupujuca.“
Vedela, že tam nemôže prísť a tváriť sa, že už dávno zabudla na najemocionálnejší moment v jej živote. Bála sa, že sa vráti o rok späť. Nemôže zahodiť toľkú chvíľu a dovoliť, aby ju to opäť zlomilo. Mala celý celučký rok, aby sa dostala do stavu pokoja.
Štyri roky pred ním sedela. Vždy na začiatku školského roka sa snažil čím skôr si obsadiť miesto čo najbližšie pri nej. Často mával detské sklony. Ešte vo štrtáku ju jemne ťahal za jej polokučeravé ryšavé vlásky. Niežeby sa nedokázal správať dospelo, no vždy mal v sebe veľkú časť dieťaťa. Možno aj preto sa vtedy s ňou rozlúčil navždy a nesnažil sa bojovať o to, aby boli spolu.
Opäť sa prichytila ako spomína a strhla sa. Radšej sa išla poprechádzať. Jemným hláskom zvolala na svojho psíka prichytila mu šnúrku na obojok a otvorila vŕzgajúce dvere. Ešte stále ich otec nenatrel.
Na ulici bolo podivné ticho mokrá zem prezrádzala, že pred nedávnom nebo zdobili kvapky dažďa. Padali už len posledné kvapôčky zo stromov. Spomenula si, ako jej Marek vždy hovoril, že v lese prší dvakrát. Čast sa spolu prechádzali. Až príliš si rozumeli, ale vždy mali medzi sebou určitú hranicu. Vždy si myšlienkami na neho spomenula, no vedela, že je ďaleko. Teraz, od príchodu pozvánky bol čoraz bližšie. Mala čas ešte tri týždne.
Ešte netušila, či tam pôjde. Lákalo ju to, no na druhej strane aj odrádzalo. Mala strach, že ho až priveľmi ľúbi na to, aby sa mu pozrela do očí a opäť ho nepobozkala.
Prešlo pár dní a ,,dííí dej“ sa priblížil. Karolína sediac v aute pozrela ešte do zrkadla a urobila posledné úpravy. Raz dokonca aj žmurkla. Vystúpila a všimla si svoj odraz v okne auta. Mala na sebe tyrkysové šaty s čiernou mašľou a premýšľala s ladným úsmevom na tváričke. Driemalo v nej ľahké potešenie, akoby sa prestala báť.
Keď vchádzala do miestnosti počula ze sebou veľmi známy hlas. Nazval ju Karolínka. Vždy jej tak pekne hovoril. ,,Prišla si?“ jemne poznamenal a chytil ju za plece. Doma tajne dúfal, že ju stretne. ,,Vedel som, že toto stretnutie bude výnomočné. Celý rok som myslel na tvoje zelenučké očká a každý deň si napĺňala moje sny. Aspoň v noci si bola pri mne. No vždy, keď som otvoril oči, posteľ bola prázdna a tvoj smiech sa vytratil.“
Usmiala sa a nevedela, čo má povedať. Zmohla sa iba na: ,,Som rada, že ťa vidím, poďme si sadnúť k ostatným spolužiakom.“
Vložila mu ruku pod pazušie a ladne kráčala k stolu mysľou plnou myšlienok. Vedela, že dnešný deň si naplno musí vychutnať, lebo čo prinesie zajtrajšok bolo ďaleko v oblakoch. Hlavne, že bola šťastná aspoň na moment.