Fejtón- Povolanie dcéra

Autor: Ivana Spálová | 19.11.2012 o 21:02 | (upravené 19.11.2012 o 21:08) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  553x

Jedna osoba v mojom živote si vybrala bobovú dráhu životom menej namáhavú. A ja, trochu hlúpejšia, odbočila som na križovatke rozhodnutí iným smerom. Prečo životu nedodať iskru? Pri lúčení mi naznačila, kde patrím. Dala mi pocítiť, že ona má vysoko postavených rodičov. V tej chvíli môj menej prešibaný rozumček nepochopil. Veď aj moji rodičia za mnou stoja. Mama keď frflem nad svojimi nedostatkami a otec, keď ma chráni pred strašiakmi. ,,Prečo by mala byť Jana niečo extra? Ja nemôžem?“ prebehlo mi mojou ešte málo vyvinutou nervovou sústavou.

Vtedy ešte netušiac, že to nie je až také jednoduché. Moje nadnesené predstavy boli v priebehu pár rokov zničené. Život dostal tvar obrovského melóna. Túto jeho podobu bolo zložité rozlúštiť. Nastalo tápanie a blúdenie. Následne prišla aj moja premena na čiernu kôstku z melóna, tzv. bludisko vo veľkom melónovom svete.

A kedy začal príbeh? Keď mi padol do oka. Zrak mi splynul s výkladom. Ach, zelený ligotavý sveter, aký mala Britney Spears v jednom videoklipe. Výkladná vitrína svietila a on ma volal. Celou mocou chcel skočiť do mojej školskej tašky. Vzplanula medzi nami ,,životná“ láska. Moja korytnačková peňaženka tvrdila niečo iné. Zívala totiž prázdnotou. Nechcela nám pomôcť, lebo nesúhlasila s našou zaslepenou láskou. Ani mamka neprekypovala nadšením. Vraj nemôžem mať všetko, hneď, keď zapískam. A naozaj. Celý deň strávený popiskovaním nič nezmenil. ,,Och ja hlúpučká!“ opäť prešlo mojou nervovou sústavou. V jednej knihe pre ,,dospelákov“  písali, že: ,,Rodičia majú väčšinou pravdu, ale deti nie a nie počúvnuť.“  Druhú radu, ktorá už prišla od otca, ma mama prinútila zhodnotiť. Vraj, ak niečo chcem, mám ísť niekam pracovať. O týždeň, pri príchode do školy mi padol pohľad na zelený sveter. Ten istý, aký bol vo výklade. Mala ho oblečený kamarátka Jana z vedľajšej triedy.  Vtedy do mňa vstúpil jed celého sveta. ,,Odkiaľ má peniaze?“ opäť nedochádzalo mojej nervovej sústave.  Určite musela niekde brigádovať. Popiskovanie predsa nefunguje. Frustrujúce sklamanie ma donútilo vyrozprávať mame celú príhodu. Samozrejme, kričiac, keďže ma oklamala. Popiskovanie predsa len funguje. Mamička len zalomila rukami. Vedela, že raz príde deň, keď mi bude musieť vyrozprávať o veľkom melónovom svete. Vytiahla zaprášený album s čiernobielymi fotografiami, a začala rozprávať.

V tej dobe, keď bola ona mladá, ešte existoval Tuzex. Bol to veľký obchod, v ktorom predávali veci za bony. Ja osobne mám od detstva zakotvené, že vyzerajú ako nejaké papierové peniaze v spoločenskej hre. Mama rozprávala ďalej. Vraj tí vyvolenejší mohli mať bony hocikedy. Poprípade mali tetušky v Amerike, a tie im ich zaslali poštou. Ukázala v albume na svoju bývalú kamarátku zo školy. Tiež s ňou mala podobný súboj ako ja s tou mojou.  Keď dovŕšila mama trinásť, ako teraz ja, postávala pred výkladmi a túžila po ,,mrkváčoch“. A keďže jej kamarátka s bohatým rodičovským kontom mohla mať všetko, docupkala v nich do školy ona. Mama mala dovolené iba ticho závidieť. Moja babka jej vtedy vyrozprávala príbeh, ktorý dnes hovorila maminka mne. Povolanie dcéra, syn je iba pre vznešených. Tak ako aj moja mama, tak aj ja som musela pochopiť, že moja už bývalá kamarátka z vedľajšej triedy  má vystlaný život na ružovej dutine melónu. Rodičov iba požiada o nejakú vec a hneď jej splnia želanie. Kúpia jej všetko haraburdie, o ktoré požiada. Maličkosti sú pre ňu samozrejmosťou. Nikdy ju neprivedú k dojatiu. A čo teraz?  Zväčšili sa nám boky, podrástli prsia, a  používame riasenku či rúž.

Rokmi aj naša osobnosť nabrala na identite. Začleňovanie do spoločnosti prebehlo u obidvoch odlišným spôsobom. Moja bývalá kamarátka z vedľajšej triedy pracuje v ockovej firme na pohodlnej otáčavej stoličke. Ťuká písmenká do klávesnice, ktorým ani sama nerozumie a má na sebe oblečený už pätnásty sveter inej značky. Chichúňa sa na obrazovku a  verí, že všetko zlé ju už obišlo. Zrejme nikdy nebude šťastná, lebo cestu ,,nahor“ jej vyšliapal ocinko.

A čo ja? Stále chodím do školy, dokonca na vysokú, a verím, že keď doštudujem, ligotavý zelený sveter bude stále vo výklade obchodu, a ja si ho za moje vlastné peniaze budem môcť dovoliť. Keďže už budem vyštudovaná mladá dáma, tak len prejdem okolo a usmejem sa. Budem rada, že som sa na križovatke života rozhodla správne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?