Prax verzus teória študentov masmediálnych štúdií

Autor: Ivana Spálová | 10.1.2014 o 15:51 | (upravené 10.1.2014 o 21:00) Karma článku: 4,57 | Prečítané:  305x

Priama úmera u mňa pracuje každým dňom, občas ma dobehne aj v snoch. Čím dlhšie som na ,,masmediálke“ , tým viac sa zamýšľam nad tým, kto za to môže. Učitelia, lebo sú tlačení normami alebo študenti, lebo si nehľadajú iné príležitosti. Nedostatok praxe je spomínaný hlavne v našej triednej skupine. Každý sa sťažuje na nekvalitný prístup profesorov. Spomína ich nezodpovednosť a nič nerobí preto, aby nastala zmena. Čo už, bez vánku sa ani lístok nepohne. A bez teórie sa na praxi budeš zbytočne trápiť. Tak či onak, teória je pre nás potrebná, ale čo s tou praxou?  Filmové a televízne štúdio už na škole máme, ale málo ho využívame. Asi treba začať tlačiť viac na profesorov. Alebo to bude tým, že je tá ,,technika“  taká drahá a naše ruky také ,,šikovné“ ?

Stáž v RTVS mi otvorila oči

Veľkým pozitívom, no zároveň negatívom bola naša povinná prax v mediálnom prostredí. Keďže sme už končili druhý ročník, tak by sa aj patrilo. Pýtate sa, prečo negatívom? No, lebo trvala iba dva dni. Za taký krátky čas sa človek nestihne ani aklimatizovať. A potom, že odkiaľ máme nabrať praktické skúsenosti?! Ale berme to aj z pozitívneho pohľadu. Vždy lepšie sedieť v televízii ako doma pri internete.

Moja prax sa spolu so spolužiačkou uskutočnila vo verejnoprávnom Rozhlase a televízii Slovenska, konkrétne, v redakcii regionálneho spravodajstva RTVS Košice.  Prebiehala 8.-9. júla 2013.

Pod vedením magistra Stanislava Laža sme boli na začiatku oboznámené s bezpečnostnými predpismi. No neviem, čo by sme tam stihli za tie dva dni ,,vyparátiť“, ale nech.

Pri čakaní na inštrukcie z hlavnej pobočky televízie v Bratislave pán Lažo rozmýšľal, akú úlohu nám zadelí. Dúfali sme, že nám nedá vypisovať alebo triediť nejaké zabudnuté papiere. Na naše počudovanie zobral našu stáž vážne a rozdelil  nás do dvoch tímov. Hodil nás priamo do terénu, aby sme aj niečo videli.

Ujali sa ma redaktorka Diana Murdzíková a kameraman  Gábor Urbančok. V týchto letných dňoch akurát prebiehalo,  ako tomu hovoria ľudia z praxe,  ,, hluché obdobie“ , keď sa nič zaujímavé nedeje. Samozrejme, my vtedy máme prax. Možno, aby sme nič ,,nepobabrali“ ? Keďže boli najväčšie horúčavy, tak predsa sa naskytla nejaká vďačná téma na reportáž: O kropení ciest v Bardejove.

Boj s časom a horúčavou

Každý deň musia spravodajcovia prekonať tisícky kilometrov, aby nás informovali o nových udalostiach. Poriadne som si všímala všetky ich pohyby týkajúce sa natáčania. Keď sme ešte len sadali do rozhorúčeného auta, tak Dianka mala už všetkých ľudí potrebných na reportáž obvolaných. Počas cesty sa s kameramanom dohadovali, aké scény natočia, koho Diana osloví a aké otázky daným ľuďom položí. Improvizácia je v tomto povolaní najdôležitejšia. Keďže redaktori majú málo času, využívajú každú sekundu.

Po dorazení do Bardejova bol k nám každý ústretový a milý. Sila médií je neskutočná, aj keď to mnohí z nás nevidia. Neviem, či to bolo tým, že sme boli takí ,,šarmantní“ alebo tým, že sme po celom námestí pobehovali s kamerou a mikrofónom, ale každý dookola sa pri nás s úsmevom zastavoval. Dokonca sme mohli ,,porušovať miestne predpisy“, keďže nám primátor udelil povolenie na vstup s autom na pešiu zónu. No, a nevyuži to!

Postupne sme si robili rozhovory s primátorom Bardejova, jeho námestníkom a opýtali sa aj na názory okoloidúcich ľudí. Kameraman Gabi si natočil prostredie a ja som za ním všade ,,pobehovala“, aby mi neušla žiadna podstatná vec. Ukázal mi nejaké triky s kamerou. Zložité je natočiť napríklad panorámu niektorých  miest, lebo mu prekážajú stromy. Dôležité je aj to, aby si poriadne premyslel, čo všetko do reportáže potrebuje.

Po úspešnom natočení podkladov na reportáž sme sa pekne podľa etikety poďakovali, niečo si s primátorom vypili, (samozrejme okrem šoféra) a vrátili sa na pobočku televízie. Tu sa moja práca v daný deň skončila.

Konečne vidím aspoň strihací program

Na druhý deň som sa veľmi tešila, lebo nám redaktor Zdeno Zubák sľúbil, že nám ukáže program na strihanie. Naše sny boli vyslyšané a ukázal nám základnú techniku na strihanie videí.  Najťažšie je vraj  pracovať so zvukom. Človek musí mať v sebe cit, aby vedel urobiť predely medzi snímkami. Je to dosť náročné, ak vás ,,tlačí“ čas a váš nadriadený. Vysvetlil nám, že často sa stáva, že majú iba hodinu na spracovanie reportáže, keďže ju automaticky posúvajú do hlavného spravodajstva.

Podmienky pre prácu pritom nie sú najchvályhodnejšie. Na klimatizáciu v košickej strižni môžete zabudnúť. O rozpadávajúcich sa stoličkách, či starých počítačoch a oknách radšej pomlčím. Neprišla som okukovať priestory, ale niečo sa naučiť.

Poučenie ako v bájke

Verte neverte, niečo sa na mňa za tie dva dni ,,nalepilo“. Prinajmenšom ma to inšpirovalo urobiť krok vpred a stala som sa kameramankou projektu z predmetu Televízna tvorba. Dokonca som sa spolu so spolužiačkami dopracovala aj k zostrihaniu videa. Previezla som sa v aute RTVS a sedela na stoličke v strižni. Videla som, ako funguje práca zamestnancov televízie. Spoznala som nových ľudí a navštívila Bardejov, krásne mesto z pamiatok UNESCA. Jediné čo ľutujem, že to trvalo iba dva dni.

 

Preto sa  do budúcna  budem riadiť už iba heslom :  ,,Netreba si iba želať, ale treba preto aj niečo urobiť, “ lebo kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce hľadá dôvody. Keď sa budeme donekonečna iba sťažovať, že máme málo praxe a nerobiť s tým nič, tak sa nikam neposunieme. Naša budúcnosť je v našich rukách a teória nám môže poskytnúť  pevný základ na dome, ktorý si možno raz v praxi postavíme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?