Z posledného kreditu vytočil číslo najväčšej ,,bifle“ triedy, a milo sa jej všetko povyptoval. Šťastná ako blcha mu dokonca prišla otvoriť vchodové dvere. Akoby už ani to nevládal urobiť. Cestou do triedy stihla z neho vytiahnuť aj jeho dlho nepoužívaný nick na pokeci v nádeji, že jej odpíše. Stihla mu podarovať ešte železom zaliaty úsmev. Akoby už nemal na ráno dosť.
Profesor plný očakávaní už nedočkavo stískal kriedu v ruke. Spoza chrbta mu vyčnievala ,,obľúbená“ prezenčná listina. Nesmel chýbať ani uštipačný úsmev na tvári a ,,úprimné“ dobré ráno. Ústa dokážu narobiť divy. Dvojitá rana,…ach.
Jozef si neskutočne vydýchol, že akurát dnes, keď mal takú chuť, to neflákol. Aj keď s ťažkým žalúdkom, či nedostatkom tekutín bol tu. S čistým svedomím si vyhliadol miesto v poslednej lavici, dosť ďaleko od orlieho zraku profesora. Keď si konečne vytiahol akýsi ,zdrap“ papiera z tašky, uvedomil si, že ani šnúrku si ráno nestihol uviazať. V škôlke si na to našiel viac času, vtedy ho mal na všetko. Aspoň stihol zabehnúť do najbližších potravín po jemne sýtenú minerálku. Dnes to bude asi jeho najlepšia kamarátka.
Keď si konečne uvedomil, že už sedí na prednáške, prebehol očami po triede. Výučba už bežala v plnom prúde a každý náruživo zapisoval múdre myšlienky profesora. Slnko už pretínalo hmlisté ráno. On stihol načmárať už všetko možné na papier. Nie žeby bol Picasso či Monet, no nejaký talent predsa len mal. A s perom sa dalo vykúzliť mnoho zaujímavého. Nestihol sa ani spamätať a koniec prednášky bol už tu. Vydýchol si.
S radosťou si pozbieral veci a náhlil sa k dverám. Hlavu mal už plnú perín a postele. Neskutočne sa tešil, že si pospí. Cestou ešte premýšľal, čo by mohol večer podniknúť. Žeby aj zajtrajšia prednáška dopadla tak zaujímavo? To už nechám naňho. Záleží od toho, ako sa vyspí.