Tvár skrývala v odraze slnečných lúčov.
Nedala mi ani jeden z pravých kľúčov.
Srdce mala zamknuté na štyri zámky.
Keď prišla neskoro domov nedokázala si vyzuť topánky.
Znášal som tie jej stavy, keď si potom tienisto spomínala,
čo deň predtým vyvádzala. Keby aspoň na stole netancovala.
Svietila s mobilom do dierky, z očí som jej odhŕňal jej ryšavé kučierky.
Anjelská tvár s dušou líšky.
Falošnosť skrývala do osušky.
Pritom sa na mňa nevinne dívala.
O tri týždne zutekala.
Keď som ju odhalil, bola už ďaleko.
Zasiahla ma dosť prudko, hlboko.
Zanechala po sebe tento zápisník. Odrazu akoby som poznal každý jej sník.
Prečo mi to jednoducho nepovedala? Asi sa iba bála. Nadarmo sa opíjala.
Kľúč mám už v rukách ja. Všetko čo tu má zapísané je teraz v mojich dlaniach. A ja ju nájdem. Siedmeho septembra pôjdem tam ku hviezdam a ona tam príde tiež.
Kto by to čakal? Ani detektor lži by to nevypátral.
Kto by to čakal? Môj havino kľudne ležal v tráve a jemne sa smial.
Kto by to čakal? Stratila sa pomedzi husté konáre.
Kto by to čakal? Mal som dosť na mále, ale už to viem.
Vždy vedela prečo robí, čo robí. Teraz už len nech nastane ten deň.